ako znova prezit Bangkok a napisat o tom plytky blog

z thajskeho ostrova Koh Lanta som opat vykracoval do neznama, zoci voci dobrodruzstvu a nebezpecenstvu. ako ked pouzivate Internet Explorer. mna ale cakal Myanmar a predtym mozno nejake to znasilnenie v temnych ulickach Bangkoku. od tychto vysnivanych zazitkov ma delili uz iba myanmarske viza na ambasade v Bangkoku a predtym vzdialenost 600 kilometrov. nebudem ani spominat, ze som tuto vzdialenost v casovej tiesni opat neuspesne prestopoval. no dobre, tak som to spomenul… a navyse, kedze som pohodlny cestovatel, z ktoreho neustale vypadavaju peniaze, rozhodol som sa zmeskat lacny a nasadnut na luxusny 12 hodinovy autobus do Bangkoku. pri dverach na mna mrkala mlada stewardka v sexi tele. muzskom tele. pamatajte, nehodnotte ludi podla vzhladu. napriklad niekto moze mat hranatu hlavu a stale sa moze stat milovanym premierom malej vychodoeuropskej krajiny (akakolvek podobnost s realitou je cisto nahodna, Robert).

v prvom rade sa ospravedlnujem za mesacny vypadok a chapem, ze vase zivoty medzi tym nemali ziadny zmysel (nieze by predtym mali). hlboko s vami sucitim a beriem na seba zodpovednost. aktualne sa snazim stravit zimu v Lisabone a adaptovat sa na skurveny vystresovany konzumny europsky zivot. je to boj a tato zmena mi dava zabrat ako granadir v skolskej jedalni. vysledkom je, ze vobec nic nerobim pre dobro sveta, ale aspon za to utracam more penazi. ale o tom bude asi nejaky iny clanok, aj s receptom na granadir. alebo na zivot.

vratme sa vsak teraz ku skoremu ranu neurciteho datumu niekde na konci augusta 2014… vreckovym nozikom som jej bezvladne telo rozkrajal na kusky a zabalil ich do celofanu… hmm… aha, sorry, to bol iny pribeh. takze… po prichode do Bangkoku este len kikirikali zdrogovane sikmooke obojpohlavne kohuty a kedze na myanmarskej ambasade sa kikirikanim vobec neriadia, do otvorenia ambasady mi ostavali este minimalne 3 hodiny tak vzacnej jednotky, akou je cas samotny. zvazil som, ze najlepsie vyuzitie tychto zdrojov bude vysrat sa na stanici (je to tak. ludia seru. ja sa za to nehanbim a predostriem vam udalosti tak, ako sa naozaj stali. filmari to nerobia a potom si vsetci myslia, ze Brad Pitt je taky dokonaly, ze neserie. a potom chcu byt vsetci slavni, aby mali od toho pokoj). btw, ak moj blog cita aj hajzelbaba, tak pripominam, ze tam chyba papier a splachovanie nefunguje. pozdravujem cteneho degustatora, ktory prisiel po mne.

vybavit si viza na myanmarskej ambasade v Bangkoku je napriek obrovskemu poctu uchadzacov velmi rychle, jednoduche a priamociare (na urade prace v Trencine ale maju asi viac prace, okrem toho, ze tam ziadnu pracu pre nikoho nemaju). a kedze som teraz po meditation retreate empaticky a zhovorcivy ako Silvia Suvadova na temy o fungovani vesmiru, nasiel som si na ambasade kamosov a o hodinu uz som do seba na ulici pchal kari s dvoma mladymi japoncami. tvrdili, ze v Myanmare chcu vidiet prirodu, ale podla mna tam isli chytat pokemonov. tieto mile anime postavicky mi navyse pomohli aj s nevyriesenym byvanim, kedze som do Bangkoku dorazil so statutom bezdomovca a ich hostel mal zlty pasik cez dvere a tomu ja neviem odolat.

teraz bolo mojou ulohou uz len nasledujuci den vyzdvihnut viza a po vikende nasadnut na spravne lietadlo do Myanmaru (to je inak dnes celkom dolezite. nasadnete trebars na malajzijske lietadlo a po ceste sa najskor stratite a potom, ked sa zacnete pytat, preco ste vlastne mrtvi, zistite, ze vas zostrelili kozaci. alebo teroristi. alebo americania. alebo Putin osobne).

Bangkok je obrovsky a smrdi. ale to uz som tusim spominal. je to smutne mesto prisposobene pre zapadniarov, ktori sa tam prisli lacno opit a vyskusat si sex s rovnakym pohlavim a tvarit sa, ze o tom nevedeli. a kedze toto uz mam ja za sebou, investoval som vikend do spoznavania ludi na hosteli a vo volnom case sa napchaval lacnym poulicnym jedlom.

poulicny predaj jedla si zasluzi aspon tento odstavec. stravovat sa na ulici je sucastou azijskej kultury. ludia si doma nevaria a ono sa to asi ani neoplati – poulicne jedlo je lacne, chutne a rychle. a predaj jedla je uplne najcastejsi zdroj obzivy domacnosti v tychto krajinach. asi preto, ze za takyto biznis netreba platit dane a riesit licenciu, zivnost, urady a tisice razitok. pokial ste teda neschopny niktos, staci vam troska zrucnosti a usmev na tvari, aby z vas nebola nezamestnana socka vyvrhnuta na okraj spolocnosti.

napriek tomu som sa jeden vecer tak trocha omylom ocitol aj v istej luxusnej restauracii, kde sa mi vo vsetkej formalnosti uklonil regiment uhladenych casnikov v uniformach a ja som si po usadeni za stol uvedomil, ze ostatni hostia v oblekoch a vecernych satach urobili trocha faux pas, kedze svoje sandale, kratase a tricka s lemurom dvihajucim cinky nechali narozdiel odo mna doma. citil som sa za nich trapne. dal som si ryzu so zeleninou, ako na ulici.

posledny den ma cakal skory ranny odlet do Myanmaru a ja som zhodnotil, ze bude vyhodne sa presunut metrom na letisko o den skor a zistit, ci sa tam da prespat pohodlnejsie ako na hodinach chemie (ake je chemicke zlozenie slin, ktore mi vytiekli z ust na lavicu?). v Bangkoku nejazdi metro, ale nadpozemsky Skytrain. mozno tam robi revizora Luke Skywalker (alebo jeho tatko). namiesto Luka sa mi vsak do cesty priplietol malajzijcan, ktory tiez smeroval na letisko, kde sme spolu romanticky stravili noc na posteliach vytvorenych zo serie desiatich sedaciek a moj spanok striedavo prerusovali chrapanie a prdenie. ale bolo to zadarmo a stale lepsie ako v praci. na druhy den ma cakal Myanmar a najmilsi ludia na svete.

fiha, dnes sme sa ani nedostali k nejakemu zaujimavemu a inspirativnemu miestu. ale musite uznat, ze viem napisat plytky text bez zaujimaveho deja a akejkolvek informacnej hodnoty (to som doteraz nespravil) a pritom ho stale zmestit do velkosti zhruba 1000 slov, co je zhodou okolnosti odporucana dlzka textu podla asociacie MAMRDTADTOTSBLABLANEJAKEDALSIEPISMENA (Marketingova Asociacia Malomestnskych Redaktorov Doporucujuca Tak-Akuratnu Dlzku Textu Okolo Tisic Slov, Inak Vas Text Nebude Mat V Ziadnom Pripade Uspech!!!), ktoru som si v ziadnom pripade prave nevymyslel. tak zatial au revoir, vidime sa coskoro v Yangone.