Sedel som na vrchole vysokého špicatého kameňa a vnímal kľud vetra. Niekoľko metrov podo mnou sa rozprestierala nekonečná hmla, a niekde ešte hlbšie pod ňou, azda skrytá dolina – ak vôbec existovala – bola príliš abstraktným pojmom z pohodlia môjho zasneného vysokého ostrova zo všetkých strán obklopeného kvapôčkami vody vznášajúcej sa v atmosfére. Iba ja a môj opustený ostrov. Tiché miesto, kde mám dovolené slobodne rozmýšľať. Sedel som potichu a hľadel – áno, je to obligátne – hľadel som do diaľky, na západ slnka, ktorý sa pohrával s hranicami vnímania krásy tak obmedzeným zmyslom, akým len môže moje psie oko byť.
