Niečo je inak. Prebúdzam sa, v ušiach mi bzučí sterilný hluk a hlava mi ide každú chvíľu explodovať. Poloomráčený otváram oči a svetlo ma prebodáva niekde zvnútra ako pažravo prehltnutá rybacia kosť. Telo mám zmeravené a od okolitej miestnosti ma delia hrubé mreže z materiálu, ktorý som predtým nikdy nevidel. Som v klietke. Vo vzduchu sa vznáša pach moču kombinovaného s krvou. Oba patria mne. Niečo je inak. 

V momente, keď sa márne pokúsim posadiť, zasiahne ma explózia bolesti s epicentrom niekde v druhej polovici tela a ja len s ťažkosťou zadržím výkrik. Niečo sa stalo a stalo sa to mne. 

Niekde zhora vniká do klietky priesvitná plastová trubka naplnená tekutinou. Som smädný. Sledujem ju postupne od začiatku až po koniec, kde mizne pod elastickým materiálom obtočeným okolo mojej nohy. Než sa nad tým stihnem pozastaviť, môj zrak sa zasekne na mieste, kde sa moje nohy stretajú. 

Panebože, oni mi odrezali gule. Rana je čerstvá a ja už nie som ja. Už nie som samec. Áno, žil som na hrane. Nehľadel na následky. Bral som, čo sa ponúklo, zabíjal, ničil, smilnil, znásilňoval. Vzal som si celý svet a ani na sekundu som necítil vinu. Toto je trest za moje činy?

Do miestnosti vojdú dve gigantické bytosti. Zavriem oči a chvíľu hrám mŕtveho. Cítim však, ako sa ku mne približujú, počujem ich pohyby a vetrím ich pach stále bližšie. Klietka sa otvára spolu s mojimi očami. Naťahujú sa po mňa, berú ma bezohľadne do zovretia, bolí to a ja vydám mohutný agonický výkrik: “Mňaaaaaau”.

“To je ten kastrovaný kocúr, vyzerá v poriadku. Už môže ísť domov, zaneste ho majiteľovi.”