bol raz jeden thajsky komar. narodil sa v bazine nedaleko klastora a detstvo v larvalnom stadiu prezil u babky na vidieku. ako problemovy pubertiak si rezal kridla a pocuval smädmetalove kapely. po vystudovani univerzity v Komarne sa vratil na rodnu hrudu a sadol si na jednu osobu, ktora sa marne snazila meditovat. osud vsak chcel, aby o 1,3 sekundy bezvladne lezal v kaluzi krvi. mojej krvi.

Chutko: 1
Komare: 7923651125

na lavom chodidle som si napocital priblizne 50 cervenych bodiek. zvysok tela vobec nezaostava. som invertovana muchotravka a v klastore Suan Mokkh sa ucastnim 10 dnoveho meditacneho retreatu. mozete si to predstavit ako meditacny tabor pre deti.

okrem mna sa tu prechadza este asi 50 dalsich hribikov (supermario by si zgustol) roznych narodnosti, tvarov a odtienov, 5 budhistickych mnichov, jeden ucitel jogy lomeno tai-chi, tisice komarov, stovky jedovatych stonoziek, desiatky skorpionov a mozno aj nejaka ta kobra.

komare a ine zvieratka by sme podla klastornych pravidiel a budhistickej filozofie nemali zabijat – su to zive tvory a nasi kamarati a preto maju rovnake pravo na zivot ako my. ja neviem… snazim sa vyberat si kamaratov, ktori mi nepiju krv. pripadne takych, ktori sa ma nesnazia otravit (pokial samozrejme nejde o alkohol, tam zvyknem urobit vynimku. pozdravujem sykiho a bosa).

okrem chladnokrvnych vrazd zvierat mame zakazane rozpravat, pisat, citat, pocuvat hudbu, pozerat filmy a pouzivat technologie, takze nam vlastne ostava priestor iba na to, koli comu sme prisli: meditaciu.

a teraz pekne poporiadku a od zaciatku.

vdaka horucke dengue (mozno by som mohol zacat pisat blog o komaroch) som Mindfulness Project opustal s niekolkodnovym oneskorenim, takze planu prestopovat cca 1000km z Khon Kaenu az do klastora v Suan Mokkh, kde sa retreat odohraval, som sa musel vzdat a presunut sa ta roznymi verejnymi prostriedkami. stopoval som nakoniec iba z Panam Jai do Khon Kaen, co je uctyhodnych 50 km (cize priblizne rovnaka vzdialenost, ako ked si vezmete na slovensku taxik na trasu dlhu 7 km). v stopovani som dobry, takze mi zastavil medzimestsky autobus, za ktory som musel zaplatit. skoda, v Thajsku sa stopuje velmi jednoducho: minimalne polovica aut su velke pickupy (to su tie auta s vleckou vzadu ake ma Walker, Texas Ranger), takze staci zamavat na okraji cesty a zvacsa o par minut uz si posedkavate vzadu vo vlecke a ovieva vam vase odhalene pazuchy. 

dostat sa do klastora bolo jednoduche. rad by som vam cely priebeh cesty detailne popisal ako sprejer-frajer stenu (ha-ha), ale kedze som sa v casovej tiesni ponahlal, cely presun na juh sa odohral rychlo ako zivot komara a vazeny citatel by ho mohol povazovat za nudny, viacmenej najnudnejsi.

vzdialenost Khon Kaen – Suan Mokkh som prekonal priblizne za 24 hodin a v jedalni spojenej s registraciou ucastnikov ma okrem dalsich potencialnych hribikov cakali aj moji styria kamosi z Mindfulness Projectu: nemecky parik Lisa a Julien (nie, ani oni neboli fasisti, co je to s vami, ludia?!), talianka Annalisa (za toto pojdem do pekla, ale pri jej mene som si vzdy spomenul na pesnicku od Slobodnej Europy), a american Kyle, ktory bol vysoky. vidite? tento blog je fajn, aj vedlajsie charaktery detailne vykresluje.

zaregistroval som sa pri okienku a odovzdal 2000 baht, moj cestovny pas s fotkou postihnuteho chlapca a bohuzial aj vsetky elektronicke zariadenia. takze moj digitalny pikacu to psychicky nezvladol a obesil sa na spagate hrubom 3 pixely. rest in pieces.

po uvitani v hlavnej meditacnej sale a objasneni pravidiel a rezimu nasledujucich dni bolo oficialne zahajene mlcanie a my sme sa so zapadom slnka potichu odobrali do svojich skromnych komnat. interierovy dizajn nasich docasnych pribytkov zdobili minimalisticke postele vyrobene z praveho tvrdeho betonu, tenke karovane deky pre ludi do 160cm, siete proti komarom (btw to znie ako liga proti rakovine) so zabudovanymi prieduchmi (ktore som sa po upovedomeni o kobrach, stonozkach a skorpionoch radsej rozhodol zasit) a na zaver, dizajnerska pochutka – funkcionalisticke podusky z prirodneho materialu, cize dreva. totiz, ked vas o 4:00 AM zobudi zvon oznamujuci, ze treba vstat, odobrat sa do haly cislo 5 a meditovat a najtvrdsia vec v miestnosti nie je vasa ranna erekcia, ale poduska, ktoru mate pod hlavou, vstat z postele je vlastne vykupenie a vy nemate ziadnu motivaciu si este 6 minutiek pospinkat.

od prveho az do desiateho dna sme teda kazde rano s radostou vyrazali do zatvy a den za dnom po kuskoch zbierali urodu, ktoru nam prinasali dlhe hodiny meditacie a nasluchania budhovho ucenia – Dhammy.

jedlo bolo skvele a pestre – kym som mal este balenie Pringless chipsov a 2 balicky kesu orechov, ktore som si kupil cestou z Bangkoku. peclivo som si ich rozdelil, aby mi vydrzali az do konca. do konca tretieho dna. odvtedy bol moj zaludok odkazany na to, co prislo na stol z miestnej kuchyne: na ranajky ryzova polievka, na obed zvacsa ryza, tofu a zelenina a na veceru caj alebo kakao.

prist ako slobodny clovek a zrazu byt nuteny dodrziavat velmi striktny denny rezim ma inspirovalo, aby som prve styri dni bojoval s nutkanim cupnut si a trucovat, pripadne sa hodit o zem. k pocitu, ze som cerstvo uvazneny kriminalnik mi tu chybala iba skupinka gay nacistov, pred ktorymi musite v sprchach horkokrvne branit svoje analne panictvo. vo vazeni si clovek uzije aspon trocha toho nezavazneho sexu.

casu rozmyslat vsak bolo neurekom a po par dnoch som dospel k zisteniu, ze plynutie casu je asi konstantne (skoda, ze som nedaval pozor na fyzike) a ci uz sa citim pohodlne, alebo nie, stale tu budem desat dni, cas bude bezat rovnako a na ranajky bude zase ryzova polievka.

donutilo ma to zmenit pohlad na situaciu a uvedomit si, ze jedine pieskovisko, na ktorom mozete zacat budovat svoj plan na zmenu vesmiru, je vo vasej vlastnej hlave a sposob, ako nenasilne zmenit okolie, je zmenit seba a nakazit tym cely Matrix.

uvedomil som si, ze ja som tu a teraz, ze treba akceptovat realitu a zit v pritomnosti. zijeme v pritomnosti. minulost je za nami a buducnost sa da ovplyvnit prave teraz. a aktualny moment je vsetko, co budeme kedy v zivote mat. zajtra ma moze pocas meditacie v chodzi okolo jazierka postipat kobra a ja umriem s vedomim, ze som si cely den planoval, co budem robit po navrate z klastora, alebo v ktorom mcdonalde by som pracoval, keby dostudujem muzikologiu. je az smiesne, aku velku cast zivota som prezil v alternativnych svetoch nenaplnenych minulosti a moznych buducnosti a zabudol pritom zit realitu.

meditacia je jednoducha cinnost. staci si sadnut, zatvorit oci, sustredit sa na dychanie a ignorovat komarov. skuste to robit hodinu v kuse a zistite, ze 60 minut je kurva vela casu, pokial ho mate stravit vyhradne vo svojej hlave. snazite sa viest dialog medzi vasim vedomim a podvedomim, ale vedomie je ako hyperaktivne decko s diagnozou ADHD, ktore sa v jednom momente sustredi na nadych a vydych a o 5 sekund je zrazu v uplne inej realite, nahana okridlenu motyku na luke a vobec netusi, ako sa tam dostalo. ale kazdym sustredenym nadychom a vydychom sa vedomie viac ukludnuje a casom sa vam podari dokonca dospiet do stavu, v ktorom je schopne viest sofistikovany dialog o existencnych otazkach, pocitoch, uvedomovani si vlastnej existencie a neustalej premenlivosti celej tejto reality.

citania a prednasky od mnichov nam postupne odhalovali mnozstvo zauijmavych tem a myslienok, ktore sme nasledne mohli pocas meditacie lubovolne obracat vo vlastnych hlavach a zobrat si z nich to, co sme pokladali za podstatne.

na siesty den mal pre mna vesmir pripraveny klucovu skusenost, o ktoru sa chcem podelit, aby ste si nahodou nemysleli, ze som este stale clovek. v tento den som inspirovany prednaskou cynickeho britskeho mnicha meditoval o tom, aka zanedbatelna je v porovnani s vesmirom existencia mna ako jednotlivca, a ako je moje telo od prvej sekundy predurcene na zanik a ja to nemam sancu ovplyvnit. pozoroval som tuto myslienku z roznych uhlov a v jednej chvili som si uvedomil, ze moje telo zrazu sedi tam dole v tureckom sede a pravidelne dycha, ale ja v nom akosi nie som a levitujem tam hore. je tazke tento stav popisat – okrem toho, ze som nevnimal fyzicke vlastnosti svojho tela, som sa citil natiahnuty ako zuvacka, ktoru niekto odlepuje od stola. ano, to je ten spravny vyraz. asi dobra vzorka ryze, alebo co.

kazdopadne, teraz uz vsetci viete, co chcem povedat – ze podstatou bytia je uvedomit si, ze sme zuvacky. a je lahke sa prilepit… predovsetkym o svoje ego a svoju existenciu, ktora asi nie je az taka podstatna. ovela podstatnejsie je to ostatne okolo nas.

zvysok meditation retreatu ubehol rychlo a kazdy den bola nova skusenost s novymi zisteniami, ktore snad pozvolna popisem v buducnosti. vysledok bol, ze sa desiaty den po meditacnom centre prechadzalo 50 velmi usmievavych bodkovanych hribikov. nieco na tom asi teda bude.

nejak to inak neslo, tato druha polovica blogu je skratka taka – filozoficka ;) ale myslel som, ze by ste to mali vediet, pretoze na Topkach to nepisu. a ak ste sa dnes dopracovali az sem, tak vam naozaj gratulujem ;)

P.S.: hovno.