v Yangone mi bolo dobre. spoznal som tam vela domorodcov aj cestovatelov, videl vela zaujimavych miest, ochutnal vela jedla, mal vlastneho fotografa a popri prechadzkach s gitarou sa citil ako autor skladby Hotel California, ktory ju slubil zahrat na kazdom rohu. po styroch dnoch bolo vsak na case pohnut sa dalej a priblizit sa k thajskym hraniciam. o desat dni ma cakal odlet z Bangkoku do Amsterdamu.

v Myanmare sa stopuje uplne paradne… nie, robim si picu, nikto tam netusi, co je stopovanie. vo vysledku teda opat koncite na autobusovej zastavke a veziete sa predrazenym autobusom. ale raz to pride a ludia v Myanmare pochopia, ze zdvihnuty palec neznamena “parádny športiak, bratku”. taktiez zacinam mat tusenie, ze som mizerny stopar.

po odchode z Yangonu som sa chcel spravat ako pravy turista, ktory toho musi pocas presunu na vychod stihnut vidiet co najviac. nasledujuce 3 dni som sa teda presuval z miesta na miesto a dazd sa rozhodol, ze som cool chalanko, s ktorym chvilu pocestuje. vysledkom bolo, ze som sice vsade zmokol, nic nevidel a nikoho nestretol, ale aspon na tom neboli vlastne ziadne pozitiva. presuvat sa kazdy den na ine miesto je bezvyznamne a stresujuce. napriklad ako ked hrate futbal. tam sa tiez musite stale presuvat na ine miesto, nie je to stresujuce? nedajboze, ked dostanete loptu. to je predsa velka zodpovednost a ja chapem ten tlak. tiez by som si radsej lahol na travnik, ako to robia profesionali.

na zvysnych 5 dni som teda zakotvil v meste Hpa-An, uvolnil sa a upchaval zachod v hosteli Soe Brothers. hned ako som povolil od akychkolvek planov a ocakavani, prilezitosti a situacie sa zrazu vynarali same a toto miesto mi dalo desiatky zazitkov a prepojeni s ludmi, ktore si budem pamatat az dokial sa u mna neprejavi – v nasej rodine pravdepodobne dedicny – Alzheimer.

mam vsak podozrenie, ze trik nebol v mieste, ale v mojom pristupe k situacii. najlepsi plan je ziadny plan nemat, nasluchat prostrediu a byt otvoreny prilezitostiam. v niektorych momentoch vam potom zrazu nieco vnutri hovori, ze toto by ste asi chceli urobit… trebars vase creva. tak to urobte. neodkladajte to, chodte na to miesto, ktore vas vola, otvorte dvere, sadnite si na tu misu a vypustite do sveta to, co mate vnutri.

v Myanmare bolo skvele a rad by som tam ostal nasluchat osudu trebas kym mi nevyprsia viza, ale bliziaci sa datum mojej letenky do Amsterdamu mi tukal na celo a ukazoval smerom na Bangkok. na ceste z myanmarsko-thajskych hranic sa mi podarilo prestopovat na moje pomery uctyhodnych 150km a potom ma cakala opat ta story, ked sa neviete vymotat z centra mesta na vypadovku, nikto vam nerozumie a napomocni ludia vas opat odvezu na autobusovu stanicu.

Bangkoku som opat prespal na letisku, kde ma uz necakali ziadne prekvapenia. okrem toho, ze som si pomylil letisko, zistil to nasledujuce rano a hodinu pred odletom som sa snazil vysvetlit svoju situaciu a polohu letiska, ktoreho meno nepoznam, taxikarovi, ktory nerozprava po anglicky. ale zvladol som to a po 14 hodinach som sa ocitol na medzipristati v uprsanom Osle.

svoj navrat do Europy som zapocal trocha nahodnym ukoncenim vztahu, na ktory nie som hrdy, pretoze bol postaveny hlavne na fyzickom kontakte: