virtualna zbierka fekalnej poezie Hovna v atramente sa radi k stylu tzv fekalpatriotizmu. uzrieva svetlo sveta postupne a venuje sa temam, o ktorych mi mamina vzdy zakazala hovorit s cudzimi ludmi.
Peniaze som zháňal už od rána. Ako každý deň. Chodil som po meste a pýtal od ľudí drobné. Občas aj od psov, ale tí väčšinou nič nemajú.
Pracoval som usilovne, s krátkymi prestávkami som prešiel niekoľko kilometrov, oslovil stovky ľudí a zažil stovky odmietnutí. Väčšinou od nich nedostanete nič. Niektorí sú nepríjemní, iní premúdrelí, iní sa cítia previnilo, ale aj tak nájdu výhovorku a nič vám nedajú. Niektorí sa dokonca tvária, že neexistujete.
Nemám síce modré oči
a som vyšší,
pokiaľ vieš.
K menu Vlado však vedie
hneď niekoľko ciest.
Stačí si nasadiť modré čočky,
trocha zrovnať krivý nos,
pánom chirurgom dať zredukovat dĺžku kostí
a ty nezistíš, že pod povrchom, v koži Vlada,
som len Milan, hnedooký pštros.
vďaka tebe viem, ako voňajú kvety
lebo mi to furt jebeš pod nos
kvôli tebe dýcham
inak faktže vôbec nepotrebujem kyslík
s tebou lietam v oblakoch
keďže mám od strýka na víkend paraglajd
s tvojím tieňom sa túlam
takže si tam bohužiaľ aj ty a navyše je skurvene horko
si tak spontánna
len tak sa jebneš pod auto
Kvapky potu medzi ritnicami,
slunce pálí jak žáha,
hnedé na slipoch, zvetralé…
– pozri, aha!
Richard tíško čuší.
Obdivuje si popraskané pľuzgiere,
Slnko žlté sťa špina z uší,
on však nevníma – serie.
Obloha ako facka jasná,
vôň česneku.
Hovno – vec úžasná,
prezradí veľa o človeku.
aj, zde leží zem ta
lol, to co zas dava henta?stojí stojí mohyla,
rofl, to si zabilahoj mor ho, detvo môjho rodu.
btw predam listok na pohodu
v ramci cakania, kym sa sami dopisu nejake dalsie dobrodruzstva z ciest, som sa rozhodol na podporu chudoby navstevnosti postupne zverejnit najchutnejsie kusky mojej fekalnej poezie a zoskupit ich v tejto virtualnej zbierke s nazvom Hovna v atramente. dnes vam prinasam basen, vdaka ktorej mi uz podlahla nejedna zena (mozno dve). dobru chut. hovno.