Sedel som na vrchole vysokého špicatého kameňa a vnímal kľud vetra. Niekoľko metrov podo mnou sa rozprestierala nekonečná hmla, a niekde ešte hlbšie pod ňou, azda skrytá dolina – ak vôbec existovala – bola príliš abstraktným pojmom z pohodlia môjho zasneného vysokého ostrova zo všetkých strán obklopeného kvapôčkami vody vznášajúcej sa v atmosfére. Iba ja a môj opustený ostrov. Tiché miesto, kde mám dovolené slobodne rozmýšľať. Sedel som potichu a hľadel – áno, je to obligátne – hľadel som do diaľky, na západ slnka, ktorý sa pohrával s hranicami vnímania krásy tak obmedzeným zmyslom, akým len môže moje psie oko byť.
Viem, že niekde tam, v diaľke, na prelome horizontu, sa postupne schováva červená guľa, ktorej zvyšná viditeľná plocha lineárne koreluje s množstvom ostávajúceho svetla. Náhoda? Nemyslím si.
Červená guľa, nad ktorou ľudia zvyknú zavše povzdychnúť od krásy, podumať nad zmyslom života, byť za niečo vďační, prepojiť sa s podstatou všetkého a nakoniec existencii pripísať kladný prívlastok. Lenže ja neviem, čo je červené. Možno je to rovnaká farba, ako majú paradajky alebo krv v Duke Nukem 2. Psi vraj vidia iba dve farby a kto som ja, aby som odporoval Božiemu štetcu a videl práve krásu červenej? Iba pes. Áno, všetko je prepojené… pomyslel som si na vrchole hory, dvanásť sekúnd predtým, ako som si dvadsiatimi tromi presnými ťahmi oblízal análny otvor.