Jedného dňa sa skrátka človek zobudí a má chuť odovzdať svoje psychické zdravie do rúk úplne cudzieho človeka, ktorý na to nemá vôbec žiadnu kvalifikáciu. Ja som už nevedel, ako ďalej. A tak som vyhľadal špecialistu.

“Sadnyte si.”
Posadil som sa.
Oproti ostatným špecialistom, ako sú napríklad zubári, alebo holiči, pani Eleonóra nemala kreslo, iba jedálenskú stoličku. Steny miestnosti obopisovali ezoterické motívy, fotografia Gustáva Husáka a vyblednuté výšivky s folklórnymi motívmi.

Úvodné sedenie som už mal za sebou, takže mi bolo jasné, čo ma čaká dnes:
“Sedte v klude.”, povedala a mne bolo jasné, že toto je dobrá rada.
“Relaxujte. Urobte hlboký nádych a s výdychom sa uvolnyte.”, jej tajomný hlas penetroval moju myseľ a prinášal mi pokoj. Nenapadlo ma nič lepšie ako naslúchať jej neokrôchanej sugescii.
“Urobte ešte jeden hlboký nádych a s výdychom sa uvolnýte ešte vác.”, prikázala, a ja som opäť poslúchol. Kurva, to je relax.
“Urobte ešte jeden hlboký nádych a teraz už ste úplne, ale úplne zrelaxovaný. Nemusíte sa nikde ponáhlat any nyč urobit. Nemusíte any myslet. Vaše víčka otažívajú. Ked narátam do trí, zavrete očy a ocitnete sa na trávnyku pred svojim domom. Jeden. Dva. Tri. Čo vydýte?”
“Stojím na trávniku pred svojim domom.”, odpovedal som Hlasu, stojac na trávniku pred svojím domom.
“Posadte sa, prekrížte nohy. Cítte zem, na kerej sedzíte.”
Posadil som sa a prekrížil nohy. Cítil som zem, na ktorej sedím.
“Všicko je možné. A vy teraz móžete vzlítnut ako na lítajúcom kobáry, už ste kúsek nad zemú a stúpate rýchlejššé a rýchlejššé.”, komentoval Hlas presne to, čo sa dialo a pokračoval ďalej tajomným hlasom:
“Stále stúpate. Už ste desat metrú nad zemú a vidzíte svúj dúm a trávnyk. Stúpate rýchlejšé. Už ste dvadsat metrú nad zemú a vidzíte okolí vášho domu. Ešte idete hore. Ste padesát metrú nad zemú a vidzíte celú Šalu. Dálej stúpate, ste stopadesát metrú nad zemú, vidzíte na kilometry daleko a vzduch je chladnejšý. Ste tristo metrú nad zemú a už nestúpate. Letýte dopredu. Šala sa vzdaluje, prelítate ponad poliá, ríku. Šecko je možné. Na obzore sú lesy. Husté lesy, jaké ste nykdy pretým nevidely. Letýte rýchlo, cítite veter jak vám šlahá do ksychtu. Ste blišjé a blišjé. Letýte ponad lesy. Lesy sú všade kam vidzíte. Letýte pomalšjé, lesy sú pokojné. Vidzíte čistynku a nad nou zastavýte. Zestupujete g zemi, klesáte a klesáte, už sedzíte na tej čistynke, je to najkrajšé místo na zemi, aké si víte predstavit. Relaxujete. Všicko je možné. Na čo si pomyslíte, to móžete mat. Móžete si tu robit čo scete. A ja idzem teraz na kávu.”

A tak som tam sedel a relaxoval, pochopil život, existenciu aj celý vesmír. Mal som všetko a nepotreboval som nič. Sedel som a existoval. Čas pravdepodobne plynul, ale pre mňa už existuje iba jeden kontinuálny moment. Hlas navždy zmizol. A tak sedím uprostred idylickej čistinky. Možno tu sedím už roky… tu, uprostred všetkého, a píšem pre vás tieto riadky.