India: byt turistom je tazka a nedocenena praca

Dobre.

Po sokujucom zoznameni sa s indickym subkontinentom, nicnerobeni v utopistickom Auroville a kurze jogy v Kochi som drzal v rukach mocny nastroj na osobnu transformaciu a ovladnutie tvorstva. Citil som sa dobre – mal som za sebou niekolko genocid miestnej populacie komarov. Nic cloveku neprinesie viac radosti ako myslienka, ze ma moc nad nizsimi bytostami. Ze boh ho stvoril, aby mohol vladnut tejto planete – aby znecistoval ovzdusie a oceany, tazil suroviny, nechaval vyhynut rozne zivocisne druhy, vrazdil sa medzi sebou navzajom v mene vlastnictva, ideologii a nabozenstiev a popri tom bol aj tak nestastny so svojou existenciou. Preto som sa pytal, co dalej robit s touto nesputanou mocou, ktorou ma poveril stvoritel? Rozhodol som sa, ze sa stanem turistom. Mojim osudom teda bolo vidiet co najviac miest, ktore si mozete najst v zoznamoch “toto nesmiete zmeskat v Juznej Indii”.

Ak sa nachadzate v state Kerala na vychodnom pobrezi Indie v oblasti okolo mesta Kochi a slubili ste, ze domov prinesiete okrem novych druhov crevnych parazitov aj romanticke fotky z lode lasky a z nasporenych facebook lajkov si planujete zabezpecit penziu, mali by ste sa ist povozit na lodke do tzv Kerala Backwaters – to su take poloslane vodne kanaly, kde sa voda z riek, kuchyni a zachodov vlieva do mora a uplne nechtiac pri tom vytvara rozpravkove laguny obkolesene bacorinami, smetami, palmami a vsakovakou zelenou. Ako to vyzera, si mozete najst aj na internete, ale ovela lepsie je minut par stoviek eur na letenku, viza, dopravu a ubytovanie a urobit si uplne rovnake fotky.

Kerala Backwaters - nechutne, vsak?

Ok, potialto som to mal napisane este pred mesiacom. A povedal som si, ze to dopisem, ked budem mat viac zazitkov, ktore mi budete zavidiet. Lenze nemam. Urcite sa na nejaky zaujimavy pribeh rozpomeniem ako 70 rocny starec a budem nim opakovane tryznit svoje vnucata pokazde, ked ma pridu navstivit – cize 2x za rok.

Ak vam to mam narychlo zreferovat, toto bol citatelsky neatraktivny vylet s dvoma kurzami jogy v Kochi a Bangalore, kratkym pobytom v ashrame, 7 dnovou crevnou virozou v prostredi idylickych plazi Goa, neuspesnym dobrovolnicenim v sirotinci v Tiruvannamalai a kupou nekvalitnej, ale zato aspon drahej bambusovej flauty, ktora po 2 tyzdnoch praskla. Ale hra, iba troska falosne. Darujem ju mojej neteri ako nastroj hromadneho nicenia. Navyse, tentokrat sa mi nikto nesnazil namasirovat penis.

Aj ked clovek cestuje sam, nikdy sam byt nemusi. Vacsina turistickych miest sa okrem priatelskych domorodcov hemzi cestovatelmi a ludmi, s ktorymi mozete budovat kratkodobe (a obcas aj celozivotne) priatelstva, ktore potom po zvysok zivota s vyprchavajucou frekventovanostou limitne sa bliziacou k nule udrziavate cez facebook. Spoznavat cudzich ludi je inak velmi jednoduche, dokaze sa to naucit aj introvert ako som ja. Vacsina cestovatelskych konverzacii ma rovnaku sablonu: popytate sa na meno, krajinu a kde dany clovek bol a kam ide. Popri tom povymienate postrehy o krajine, zazitky z roznych miest a pomedzi to sa vacsinou dozviete nieco o cloveku samotnom a diskusia uz moze pokracovat volnejsie, na lubovolnu temu. Napriklad utecenci. Alebo obcas toho moze mat clovek dost. A ten clovek som bol v minimalne polovicu vyletu ja. Nie je na tom vsak nic smutne. Tak som si to vedome vybral a bolo to velmi prospesne a obohacujuce.

Najkrajsia vec na cestovani osamote je, ze vsetky rozhodnutia su iba vase a zazitky budu presne take, ako si ich urobite. Nemate sa na koho ineho vyhovorit. Zalezi iba na vas; ste zodpovedni iba sami za seba a jediny, koho mozete obvinit z uspechu aj neuspechu, ste vy sami. Je to najvacsia sloboda, aku v zivote mozete zazit. A teraz vam odkryjem mysticke tajomstvo: presne takto to funguje v zivote vo vseobecnosti, nielen pocas cestovania. Cestovanie iba pomaha si tento dolezity poznatok hlbsie uvedomit. Sme zodpovedni za svoje akcie a za kvalitu reality okolo nas. Okolite prostredie su premenne, s ktorymi pracujeme, ale my sme ta vykonna funkcia, ktora transformuje vstupy na vystupy. Tento svet potrebuje viac ludi (homo sapiens), ktori dokazu z hovna vytvarat pupavove vence. Opacny proces uz zvlada aj jednoduchsia bytost – napr. Donald Trump alebo krava, ktora sa zivi smetami na ulici indickeho velkomesta.

Royal Enfield - frajerska motorka, ktoru ma v Indii takmer kazdy

Dva mesiace su kratky cas na hlboku interakciu s tak gigantickym uzemim ako je India. Ovela hlbsiu interakciu ziskate pocas desiatich minut na proktologickom vysetreni. Ale ak chcete za tuto dobu vidiet co najviac aspon z juhu Indie, musite sa casto presuvat z jedneho fotogenickeho miesta na druhe – ako potrava v mojich crevach, ked som stretol brusnu virozu.

Ako uponahlany turista nemate cas uzivat si vsetku tu slobodu a relax. Nie je cas uzit si jedno miesto, zistit, kde maju nejlepsie jedlo a kde capuju najlepsiu kofolu. Nie je cas najst si kamaratov na dlhsie ako dve popoludnia. Nie je cas ani zamilovat si male horske mestecko, rozhodnut sa pobudnut na neurcito, spriatelit sa s milymi ludmi, zacat ucit na miestnej skole, zaclenovat sa do komunity, pomoct starostovi vykopat járek za domom, padnut do oka miestnej dievcine, spoznat sa s jej rodicmi, po 2 rokoch ju poziadat o ruku pri butlavej palme za dedinou, vychovat dve hnedooke dietky, zabudnut na vrtochy zapadneho sveta, zit v chudobe a dusevnom blahu, byt vazenym clenom komunity, prezit zivot v harmonii a laske a zomriet v starom veku so slzami stastia v ociach. Nie, na toto nie je cas. Musime makat, musime sa presuvat a vstrebavat turisticke atrakcie. Aby som mame mohol domov doniest fotky a kamaratovi Janovi indicky caj z Munnaru!

cajovnikove plantaze v Munnare

Vzdialenosti v Indii su dlhe ako siedma hodina na vyucovani. Ako moje vlasy na strednej. Ako mesiac neostrihane nechty. (Mam pokracovat?) Kazdy presun, ci uz lokalny, alebo medzistatny, trva aspon pol dna. Autobusy trubia, hrkaju a na sedadlach sa vam spoti zadok a vajka a taktiez sa vam do nich nezmestia nohy (do sedadiel, do vajek sa zmesti iba zarodok vasho potomstva). Ale uz aspon trocha chapem pravidla cestnej premavky: prednost ma ten s najvacsou vahou a najhlucnejsou trubou.

Takymto hlucnym autobusom som prisel z Kochi do Munnaru. Je to v horach, pestuju tam cajovnik.

Po 4 dnoch konzumacie scenickych horskych cajovych plantazi som si vravel, ze uz bolo turizmu dost a musim ist najst toho indickeho guru, ktory ma dovedie k nirvane. Prisiel som do mesta Coimbatore a postel som zdielal so svabmi. Aj tu som vrazdil. Na druhy den som sa presunul do ashramu, ale guru tam nebol. Vraj sa vozi na motorke po Europe a vrati sa neskor. Na to som ja ale vobec nemal cas. Potreboval som rychlo dosiahnut spiritualne osvietenie a potom ist dalej robit fotky. Tak som sa na to podujal sam, bez guru. Po 2 dnoch intenzivnej meditacie som z ashramu odlevitoval v tureckom sede. Moje cakry boli vyrovnane, pristup do vesmirnej databazy bol otvoreny. Rozmyslal som, ci teraz ja nebudem guru, ale potom som si uvedomil, ze treba ist dalej, robit fotky a robit z hovna pupavove vence.

Vlastne neviem, ci mam cas vam toto vsetko opisovat, citim strasny tlak presunut sa dalej aj z tejto stolicky a ist robit fotky. Ale dobre. Z ashramu som odletel do dalsieho horskeho mestecka Ooty. Nebudete tomu verit, ale aj tu pestuju cajovnik. Lokalny sprievodca, ktory mna a nemca Filippa povodil po okoli, bol trocha alkoholik, takze na ranajky sme mali whisky a potom sme sa spalili na slnku a navstivili domorody horsky kmen. Ale ani v Ooty som nemal privela casu, pretoze som sa musel ponahlat na kurz jogy v meste Bangalore, ktore ma dvakrat viac obyvatelov ako Slovenska republika. Byval som u Vikkrama, indickeho podnikatela s kryptomenami.

Nerobte si nespravne iluzie o nevzdelanej krajine plnej hnedych hlupych ludi. V Indii je kazdy druhy mlady clovek technicky inzinier. Na vzdelanie sa kladie velky doraz. Zvysok ludi predava na ulici caj s mliekom, ovocie a zeleninu a dalsie, komplexnejsie a menej prirodzenejsie formy jedla, z ktorych vas pali konecnik.

Ked uz sme pri jedle, je koreniste a asi tu zije najvacsia vegetarianska populacia na svete. Zerie sa rukami. Idealne len pravou, pretoze nepisane spolocenske pravidlo hovori, ze lavou sa robia vsetky nekale cinnosti – utiera rit, vyrehtava kon (if you know what I mean), spara v nose, pisomne ohovara rodinny prislusnik ci prijima uplatok zabaleny v alobale.

Kurz jogy v Bangalore bol rychly a intenzivny, presne ako ked idete nieco vybavit na slovenskych uradoch. Pocas piatich dni sme sa od skoreho rana po 3 hodiny ucili, ako sa dotknut hlavou casti tela, ktore na to vobec neboli predurcene.

Potom ma cakalo mestecko Hampi, ktore profituje z turistov ako som ja – ktori radi robia fotky ruin davnovekych chramov a kamenov volne pohodenych ponad ryzovymi poliami. Potom uz som bol ako turista uplne vycerpany – 3 dni som sa tam musel vozit na motorke po okoli a kochat sa kamenmi a ruinami. Fuj.

Hampi - mokry sen nejedneho archeologa ci geologa

Zato ludmi sa da kochat vsade, na to netreba ani motorku. Staci na to znackove kochadlo. Ak neviete, o com rozpravam, tak kochadlo je ta vec, ktora vydava zvuk “Koch koch”. A nehanbite sa kochat, pretoze v Indii sa na vas kochaju neustale. Ludia proste cumia. Uz je to asi davno, co tam boli bieli kolonialisti a tak je biely turista stale atrakciou. Veru, sklamem vas, tie casy, ked sme boli kolonialni otrokari, su prec. V Indii maju filozofiu, ze nas host je nas kral. A preto ich nemusite ani okradat o nerastne bohatstvo, ani plienit a privlastnovat si ich krajinu. Aj tak sa k vam spravaju ako ku kralovi. Su velmi mili a priatelski… okrem ludi, ktori velmi mili a priatelski niesu – ale tych je malo a spoznate ich podla toho, ze nie su velmi mili a priatelski. Najmilsi su taxikari a obchodnici, ktori nemaju klientov. Vzdy ich zaujima, ako sa mate, kam idete a ci nepotrebujete niekam zaviest alebo nieco kupit. Ak teda nieco v Indii potrebujete, zneuzite osameleho taxikara. Ochotne vam poradi s vidinou kseftu. Potom ho mozete sklamat a ziadny kseft mu nedat. Ale potom uz mozno nebude mily a priatelsky. Ale to uz nie je predsa vas problem, vy uz budete doma, na Slovensku, v tej v krajine plnej milych a priatelskych ludi a mizeriu nechate zamracenym indom.

Z Ooty som nasadal do autobusu smer Goa s mnozstvom vizualnych zazitkov, ktore som nadobudol bez akychkolvek psychadelik, a prebudzajucou sa crevnou virozou. Je fajn zistit pocas prvej hodiny v autobuse, ze toto nebude iba taka obycajna cesta. Toto mozno bude zazitok na cely zivot. Akurat nie do rodinneho albumu. Ked sa vam grga pokazenymi vajickami, zaludok mate nafuknuty po dvoch supernasytenych sodovkach a netusite, co bude vysledkom nasledujuceho porodu. A ci to bude viacnasobny vrh, alebo len jeden poriadny. Ci to bude demon, alebo iba obycajny vetrik, prijemny vanok, ktory prefacka vasich spolucestujucich. Ale prezil som aj toto, bez medzinarodnej hanby. Ale aj tak, ked sa vam aj nieco trapne stane v zahranici, nastastie vas tam nikto nepozna. V takych pripadoch zvyknem povedat, ze sa volam Ivan Tasler a hram v kapele IMT Smile.

Goa je hipisacka cast Indie. Poznaju ju vsetci mladi ludia, ktori pocuvaju Boba Marleyho, fajcia travu, beru psychedelicke drogy, tancuju na trance a potom nasledujuce rano cvicia jogu. Ja na trance netancujem. Uz som dochodca. Moj plan na zaver mojho vyletu bol jednoduchy: nebyt uponahlany spoteny turista, byt zrelaxovany spoteny turista, ktory ide rano prikladom a za vychodu slnka cvici na plazi jogu, potom papa, lezi na deke, obcas sa pri pokuse seriozne plavat naloga slanej vody v mori a inak iba tak existuje. Tento plan sa mi podarilo, vdaka privilegiu byt narodeny pocas totalitneho rezimu, splnit na 110%.

Po lenivom Goa uz ma cakala iba kratka zastavka v Tiruvannamalai a lietadlo z Chennai do Bangkoku, prijemnym 4-dnovym pobytom v super hoteli so skvelymi ludmi v skvelej casti mesta (viem, je to velmi konkretny popis a urcite si dokazete vdaka bohatej predstavivosti vyfabulovat, ako tam naozaj bolo) a odtial odlet na rodnu hrudu – Otcovu rolu topiacu sa v spolocenskych plamenoch, zaliatu krvou zvedavych investigativnych novinarov a ich priateliek. Vo Viedni ma privitalo prijemnych -5°C a neprijemny slovensky autobusar. Na zeleznicnej stanici v Bratislave som si dal majonezovu bagetu a sojovu tycinku Bol som doma. Vonku zurila zima a spolocenske odhodlanie vymenit vedenie krajiny za ine podradne zivocichy namiesto prezieraveho prijatia zakonov a stanovenia mechanizmov, ktore by z riadenia krajiny urobili misiu namiesto podnikatelskej prilezitosti. Bol som doma a mal som pred sebou cely zvysok zivota.

———-

P.S.: Tu je kompilacia autentickych zvukov z Indie, ktoru som krvopotne nahral a spracoval. Ziadny z nich nie je zo zachodu. Mozno vas tieto zvuky transportuju na rozne miesta, z ktorych sa uz nikdy nevratite. Dobre sa pocuvaju pri vareni, citani alebo inej bezvyznamnej cinnosti, pomocou ktorej svet neovladnete. A uplne najlepsie na nich je, ze sa daju hocikedy vypnut.