V meste Kanchanaburi v Thajsku sme sa s Katarinou rozlucili a teraz uz je vsetko iba na mne, na cele 2 mesiace. Je to vyzva, ked je vsetko iba na vas. Osud celeho sveta. Vsetko je vo vasich rukach, nemusite robit kompromisy, ale musite aj vediet, co chcete s tou vsetkou slobodou robit. A (ne)stastie je iba statistika, ktoru vnimate prilis osobne. z Bangkoku som v neskorych hodinach priletel do indickeho mesta Chennai.
Chennai
Kamaratstva medzi ludmi sa rodia vacsinou na zaklade spolocnych hodnot a zaujmov. Ale este jednoduchsie sa rodia, pokial sa ludia spolocne ocitnu v nepriaznivej situacii. To je potom jedno, ze vy ste volili Meciara a ten druhy zase Dzurindu. Vas spolocny problem je dokonaly tmel na instantne spojenie, ktore trva az do momentu, ked sa zacnete bavit o politike. A preto som si v Chennai na letisku velmi lahko nasiel kamosov, ktori tiez nevedeli, ako si z bankomatu vybrat peniaze. A tu prichadza rozuzlenie: nakoniec sa nam to, priatelia, podarilo. A mohli sme z letiska vyjst na cerstvy vzduch.
Vonku to bolo ocarujuce. Vsade naokolo nas obklopovala nesputana priroda, rozmanita vegetacia a kam az zdrave oko s maximalne dvojkami dioptriami dovidelo, bujne a nekonecne pralesy zabrzdene jedine upätiami skalnatych velhor. Pred intenzivnymi slnecnymi lucmi nas chranili paprade nevidanych rozmerov. Atmosferu okolo nas dokresloval bzukot gigantickych vazok a odstrasujuci rev pravekych jasterov. V dialave vybuchovali sopky a formovali buduce kontinenty. Vlastne, to bol Jursky park. India je trocha ina.
Vonku uz bola noc, ale pred letiskom aj tak cihali taxikari usporiadani do koridoru. Chybal iba cerveny koberec. “Helou mistr, taxi?”, “Taxi, my friend?”. Ocitnut sa na mieste, o ktorom ste doteraz iba citali, je vzdy ine ako to, co ste citali. Neviem, naco niekto tie cestopisy vobec pise. Napriklad si precitate, ze taxik za urcitu vzdialenost stoji 200 rupii, ale tu od vas ziadaju 500 a vy skusate zjednavat (lebo ved aj o tom ste si precitali) a oni na vas pozeraju ako na hlupaka, pretoze cena letiskovych taxi sa pocita podla presnej kvoty, ktoru nariadila vlada. Lepsie je asi menej citat a viac pozorovat situaciu. Posudzovat veci z vlastnej skusenosti je predsalen objektivnejsie, ako riadit sa tym, co vam povedali ini. To vam pisem, pretoze som si este pred prichodom o Indii vytvoril urcity obraz, ale ten obraz bol iluzia, ako volebny program mnohych stran. A trvalo mi este niekolko dni, kym som si to uvedomil a dal Indii sancu, nech mi sama ukaze, aka je.
Taxik ma vylozil pred hotelom a musel som 5 minut vyzvanat, kym mi niekto otvoril: stary zachrchlany ujo (hodil by sa ako frontman AC/DC) mi dal kluce od izby. Bola to standardna izba pre cestovatela, ktory si zaplatil 4 eura – postel, sprcha (to je vlastne za 4 eura nadstandard… teraz rozmyslam, ci tam nebola nejaka skryta kamera. keby nieco, najdete moj performance na pornostrankach), bolo v nej citit zatuchlinu, steny boli spinave, ventilator hlucny, ale velmi potrebny. Na prespatie a skontrolovanie facebooku to vsak stacilo.
Na druhy den som sa musel vydat na dobrodruzstvo. Chennai ma 8 milionov obyvatelov. A ja zase nemam rad velke mesta. A mozno by som nasledujuce 2 mesiace radsej prezil na hotelovej izbe a rodine potom poslal fotky z google images, ale zialbohu, a mozno, ze aj chvalabohu, bol som hladny. A to ma donutilo konat a vyjst na ulicu. To miesto, kde sa deje vsetok zivot.
Prvy kontakt s indickym poulicnym zivotom je asi ako ked prvykrat strcite vidlicku do zasuvky. Spociatku je to sok, ale zaroven to medzi vami zaiskri. A nakoniec si potrasiete rukou.
Chennai je vraj trinaste najcistejsie mesto v Indii. Neviem, kto zostavil tento rebricek, ale asi tiez iba clovek. Bud zlomyselny, alebo sfetovany. Odpadky su vsade. Kose nie su nikde. Po uliciach tecu alebo stoja (kazdy podla svojich preferencii a vychovy) rozne kalne tekutiny. Ale to bude urcite iba nejaka neskodna mineralizovana voda s pridanymi nutrientmi. Toto vsetko su sice smradlave, ale tiche elementy. Ako taky potmehudsky prd, ktory nie je pocut ani pocas par sekund ticha v uvode nedelnej omse, ked si veriaci spytuju svedomie. Na robenie hluku su tu pohyblive elementy – motorky, rikse, auta, ludske hlasivky. U nas je trubenie povazovane takmer za formu urazky, ale v Indii je klakson komunikacnym nastrojom dopravneho jazyka, ktory som zatial nestihol pochytit.
kazdy sa musi niecim zivit. tato krava sa zivi odpadkami. a nikdy som ju nepocul sa stazovat
Na ulici su okrem odpadkov a hluku este aj ludia, kravy, psy, sliepky. A ja. A ja som hladny. Restauracie a stravovne su kazdych 5 metrov, to nie je problem. Ale kedze aj o hygiene som si stihol precitat nejake zarucene tipy, nevedel som, kde si mam svoje prve indicke jedlo dat bez toho, aby som nasledujuce hodiny, dni ci dekady (pocas ktorych sa vymenia politicke systemy, pokroci technologia, moje deti si stihnu znicit zivot a Karel Gott bude stale ceskym Slavikom) stravil na zachode (aj ked to tam naozaj zboznujem, obzvlast, ked tam nie je papier a vy si fakt potrebujete nieco zapisat). Ale spravidla je mudre jest na miestach, ktore maju zakaznikov. Zakaznici totiz idu za kvalitou. Takze idu na miesta, kde sa podava kvalitne jedlo, z ktoreho vas neprezenie. Alebo jedlo, z ktoreho vas prezenie, ale kvalitne.
V meste Chennai som pobudol celkovo 2 dni – vacsinou schuleny do klbka v rohu mojej zatuchlej izby, ohryzajuc si nechty a skladajuc existencialisticku poeziu. A ako sa mi z oci kotulali slzy a rozpijali atrament, uvazoval som, ci je aj zvysok Indie takyto. (Spoiler: nie je). V tomto momente som musel z Chennai ujst na miesto, o ktorom som vedel, ze bude ine.
Auroville
To je mesto s 2800 obyvatelmi, ktore si v poslednej dobe ziskava velku pozornost medii. Je to taky slnieckarsky medzinarodny projekt, kde ludia roznych narodov, kultur a nabozenstiev ziju v harmonii a navzajom sa toleruju. Asi im sibe. Je to pokus o zjednotenie ludstva. Zatial je to uspesny pokus – zatial nikto svojmu susedovi neznasilnil kravu, ani ziadna krava neznasilnila nicieho suseda. A kazdopadne, ak k niecomu aj doslo, nikto sa nestazuje. Zije tu asi polovica Indov a zvysok su ludia z cca 50 krajin sveta. Pred 50 rokmi, ked tento napad vznikol, bola na tomto mieste iba pust s cervenou neurodnou podou a zopar paliem (konkretne? mozno 6 ich bolo). Dnes je cela oblast posiata hustymi porastmi roznych druhov (rastlinnych. Zivocisne druhy sa totiz nevyskytuju vo forme hustych porastov. Iba ak 6 tyzdnova neoholena brada.), na stromoch rastie ovocie a dolare a pestuju sa tu rozne plodiny a tradicny humor. Okrem spoluzitia roznych kultur sa tu experimentuje s alternativnymi metodami vzdelavania, udrzatelnymi technologiami, novymi zdrojmi energie, spiritualitou, vyrobou ekologickych produktov alebo hudobnych nastrojov. Takze na kazdom kroku najdete v jednoduchej chatrci s uletenou architekturou nejake vyskumne centrum alebo instituciu. Auroville je ako exkurzia do hipisackej buducnosti tejto planety. V mediach je to ale prilis prikraslene, v skutocnosti je to jednoducha dedina, do ktorej sa hrnu turisti, ale neviem, ci tam nachadzaju to, co nadsene opisuju novinari (ti, ktorych nestihli este zavrazdit slovenski mafiani… too soon?).
Do Auroville som prisiel prave cez Pongal – indicky festival zatvy (skoda toho komunizmu u nas, mohli sme aj my oslavovat zatvu). Samozrejme, som stary pankac a ziadny hotel som si predom nezarezervoval. Vlastne ani nepozrel, ci sa niekde nejaky vobec nachadza. Spoliehal som sa na Visitor Centre, ktore mi malo poradit, kde sa ubytovat. Lenze vdaka festivalu bolo centrum zavrete a v urcitu chvilu som sa pristihol, ako sedim na obrubniku nedokoncenej cesty a uvedomujem si, ze som spoteny, chce sa mi kakat a nemam kde spat. Zachranil ma okoloiduci riksu taxikar, ktory bol velmi proaktivny, zavolal svojej zene a priviezol ma na skvele miesto. Tu som zakotvil na nasledujucich 10 dni. Toto obdobie nie je pre vazeneho citatela tohto dlheho a znicujuceho clanku nicim zaujimave: 10 dni som zabil vychutnavanim jedla, vzacneho kludu, prijemnej atmosfery, hranim bedmintonu, cvicenim, jogou, spoznavanim neustale sa meniacich navstevnkov hotela a objavovanim Aurovillu na bicykli.
takato je vacsina Auroville – prasne cesty a stromy
Bolo mi dobre v Auroville, bola to oaza pokoja, ktoru som potreboval a zaroven jeden z mala cielov mojej cesty, ale nechcel som tam stravit cele 2 mesiace. Napokon, cakali ma dalsie ciele: prisiel som sa do Indie naucit nejake nove metody, ktore mi pomozu nadobudnut nadprirodzene schopnosti a ovladnut tento svet. Prosim kliknite sem. A ak chcete mat nadprirodzene schopnosti, bolo by fajn mat najskor schopnosti prirodzene vasmu organizmu. Zaujima ma, aky je ludsky potencial jednotlivca a ako docielit, aby clovek fungoval na 100% svojich moznosti. Tak to chcem najskor vyskusat na sebe, aby som potom niekomu neporadil nejaku uplnu blbost. Zatial som prisiel na to, ze najvacsou prekazkou je, ak cloveka ovlada jeho mysel (a kontraproduktivne myslienky, ktore sa v nej objavuju), namiesto toho, aby on ovladal ju. Mysel je skvely nastroj na tvorbu hodnot aj sebatryznenia. Zhrnut vsetky poznatky do tychto dvoch viet mi trvalo 3 roky, takze dufam, ze ste vdacni, ze vam tento poklad sprostredkujem. Inak povedane, treba mat vyrovnane vsetky cakry. Pokial je mysel software, tak telo je hardware. A aby stroj pracoval co najefektivnejsie, treba pravidelne cistit chladice a defragmentovat disk. Posledne roky som vyvijal software, ale nejak na tom starom hardwari nebezi. A preto som sa rozhodol zasvatit do jogy.
Kochi
Napriek tomu, ze v Indii su joga a spiritualne ucenia produkt cislo 1 a pokial mate zaujem, ucitela alebo studio najdete na kazdom kilometri, musel som si najst 5-dnovy jogovy kurz presne na druhej strane krajiny. Totiz, tam, kde je vela ponuky, je aj vela pofidernej kvality. V Indii sa mozete naucit tu najlepsiu jogu, ale musite sa trocha potrapit a pohladat to spravne miesto, kde vas nebudu chciet iba pripravit o peniaze alebo rozum vymenou za nejake pseudo ucenie. V tomto svete sa pohybuje vela pofidernych a samozvanych odbornikov, osvietenych guru a hlavne sikovnych podnikatelov. S trochou stastia (a rozumu) sa tu vsak daju objavit zlate poklady v oblasti vychodnej filozofie. A preto som sa drbal cez celu Indiu, aby som sa zucastnil jogoveho kurzu organizacie Isha Foundation v meste Kochi. Cesta cez celu Indiu bola (prekvapujuco) uplne v pohode: 10 hodin nocnym autobusom, v komfortnej posteli… manzelskej, ktoru som zdielal s indickym studentom. Preferoval by som damsku spolocnost, ale ved este z Thajska viete, ze ja som za kazdu psinu.
Kochi je uz mensie mesto ako Chennai, ale stale celkom slusny chaos. Uz to vsak nebolo take utrpenie. Povodne som sa usadil v centre mesta. Boli tam komare a na jogu to bolo 9 km. Takze som musel zmenit hotel koli logistike a setreniu penez. Najskor som si jeden predom rezervoval cez internet, ale prisiel som na hotovku a s kludom mi povedali, ze hotel je plny. Takze som sa s 15kg ruksakom este hodinu prechadzal na slniecku, kym som nasiel alternativu. Odtial to boli na jogu uz len 3 km, co znamena 30 minut chodze cez prijemnu premavku. Trening pozornosti, ak nechcete, aby vas nieco po ceste zabilo. Takze chodim peso, pridem spoteny na jogu a tam sa spotim este viac. A potom sa spotim este rano, ked ju cvicim, aby som si zapamatal, co sme sa vecer predtym naucili.
rozmazana cesta mestskym autobusom
Tato joga sa vola Angamardana, sklada sa odhadom zo 100 pozicii (preto ten problem s pamatou) a je riadne fyzicky narocna. Predovsetkym slusne natahuje slachy na rukach, nohach a svaly na chrbte. Dufam, ze coskoro si budem moct poskytnut oralny sex, ako Marilyn Manson. Ale inak precvicuje cele telo (joga, nie oral). A hlavne funguje – pri kazdom cviceni je citit progres. Taktiez som si vdaka Angamardane uvedomil, ze moja flexibilita je velmi asymetricka – ze cela prava strana je nejak menej ohybna oproti lavej. Ale inak mam z toho dobry pocit. K tomu jem zdrave indicke jedlo a vela ovocia/zeleniny, ku ktorej si obcas doprajem snickersku, chipsy a coca colu.
A co by som vam este napisal… spodne pradlo si moc casto nemenim, pretoze mam iba tri kusy. Hm, a je tu vela komarov a nic zdrave proti nim nezabera. Vcera som siel spat o 3:00 rano. Od polnoci bolo pocut prvy bzukot pri uchu, potom druhy a odvtedy som som vedel, ze to nebude taka bezna noc. Za posledny rok som ani muche neublizil. Komare som chytal do poharika a jemne ich vypustal von oknom a s laskou im zamaval a poprial stastnu cestu. S pavukmi a chrobakmi som viedol rozumnu argumentaciu, mravce som laskavo vyprevadil a ukazal im na Google Maps lokality s kvalitnym jedlom. Ale toto bol krvavy masaker. Zem bola posiata bezvladnymi telami, tu lezala amputovana noha, tam sosak. V stojatych vodach nedalekeho kanala, odkial komare prisli, som zaiste zanechal desiatky osirotenych komarcat a ovdovenych samcov (totiz, stipu samice. a pevne dufam, ze sa do tejto vety obuje nejaka feministka)… az potom som mohol ist bez hrozby spat. Ale dnes su tu znova. A mozno aj vdaka tomu uzrel svetlo sveta tento dlhy text a popri pisani som sundal dalsich troch. Este sa ozvem.