Peniaze som zháňal už od rána. Ako každý deň. Chodil som po meste a pýtal od ľudí drobné. Občas aj od psov, ale tí väčšinou nič nemajú.

Pracoval som usilovne, s krátkymi prestávkami som prešiel niekoľko kilometrov, oslovil stovky ľudí a zažil stovky odmietnutí. Väčšinou od nich nedostanete nič. Niektorí sú nepríjemní, iní premúdrelí, iní sa cítia previnilo, ale aj tak nájdu výhovorku a nič vám nedajú. Niektorí sa dokonca tvária, že neexistujete.

Keď k nim kráčam ja, väčšinou ma registrujú už z niekoľkých metrov a z ich pohľadov poľahky čítam odpor, nezaujatosť, predpojatosť, niekedy aj strach. Ľudí už poznám. Nezaujíma ich moja smutná minulosť, chabá prítomnosť, ani moja nejasná budúcnosť. Môj príbeh je im ľahostajný. Iba ďalší z tisícov. Odsúdia ma nadiaľku podľa zničených topánok, špinavého oblečenia a mikulášskej brady. Ale aj tak to vždy skúsim. Keď žobrete, zlyhanie vás nemôže ovplyvňovať. Pristúpim bližšie a vypýtam si. V začiatkoch to bolo zvláštne. Ale človek si časom zvykne na všetko. Žobrem, a čo?

Keď sa mesto začalo pripravovať na odpočinok, mal som 8,73 €. Boli to ťažko vydreté peniaze. Vkročil som do obchodu. Pečivo, zelenina, ovocie. Každá blbosť má cenovku. Kráčam k pokladni. V košíku mám štyri žemle, paštéku a fľašu borovičky. Vezmem ju do parku a dám jej bozk na dobrú noc.