z Bangkoku som sa vydal na sever, blizko mesta Khon Kaen, sledujuc svoj jediny naplanovany ciel – dobrovolnicky Mindfulness Project. zakladatel projektu Christian a jeho zena Anja su najstastnejsi ludia, akych som kedy videl. ziju pre druhych a su dokaz, ze nieco ako karma asi fakt existuje. Chris bol doma v Nemecku uspesny podnikatel a hudobnik (nie, nebol fasista.za taketo myslienky pojdete do pekla), velka party smazka a tak celkovo clovek, ktory mal vsetko, za cim sa bezny zapadniar zvykne cely zivot dennodenne nahanat. a kedze z toho vobec nebol stastny, predal firmu, odisiel so zenou do Thajska a stal sa na 8 mesiacov (nie, nestal sa fasistom, ste strasni) budhistickym mnichom, co ho po jednej dlhej prihode priviedlo az k zalozeniu tohto projektu, ktoreho cielom je budovat v Thajsku permakulturu a zachranovat lesy, z ktorych ostali po masivnej vyrube uz len 2%. zaroven sa mu popri tom este dari menit ludom zivoty a nasmerovat ich na zaujimavu cestu co sa sebapoznania tyka.

Mindfulness Project rovna sa skromna dvojizbova budova byvalej skoly v dedinke Panam Jai, jeden pes, dve macky, priemerne 25 dobrovolnikov z celeho sveta, hufy komarov a trilion miniaturnych musiek, ktore miluju vase spotene oci.

kazdodenny rezim zacina hodinou jogy o 5:45 nasleduje polhodinova meditacia, ranajky v tichosti (poprdkavat treba potichucku), praca, po obede volny cas a vecerne posedenie v kruhu ukoncene davkou filozofie od Christiana.

popri respektovani denneho rezimu projektu sme zjednodusili svoje stravovacie navyky a zriekli sa navykovych latok a inych zavislosti. takze som musel odlozit moj oblubeny heroin, pikenko (nie mami, naozaj, neberiem drogy), alkohol, nikotin, kofein, suloz a sparanie sa v nose. bohuzial, argument, ze pivo nie je alkohol, sa mi nepodarilo presadit. taktiez sme sa stravovali vegansky (s vynimkou vajicok), takze som cely cas sral duhu. uznavam, ze je to citit na tele a taktiez na zachode.

a vobec je fasa na dlhsiu dobu nepchat do seba ziadne latky, ktore po akejkolvek stranke ovplyvnuju vase telo alebo mysel. cloveku potom neostava nic ine, ako vnimat realitu a seba sameho v povodnom zneni – viem, je to naozaj krute a barbarske, ale v case pisania tohto blogu mi po viac ako mesiaci abstinencie okrem piva, suloze a sparania sa v nose nic nechybalo.

olejom sa zapaprem

kedze som do sveta usiel nielen zo Slovenska, ale aj zo zivota plneho projektov, emailov, klientov, terminov, stresu a poprdkavania si za pocitacom, na manualnu pracu v projekte som sa tesil asi ako skupina metalistov na koniec pesnicky od Desmodu. a naozaj, dennodenna manualna praca + ziadne rozptylenie v podobe internetu su super. mozete sa bez prerusovania sustredit na pracu a ani vas na kazdom kroku neprenasleduje postar alebo vasi znami, ktori vas zahrnaju zaujimavymi clankami z medii, fotkami svojich ratolesti a ich vykalov (aj ja som kakal, hodim statusik?) a vyblednuteho jedla, ktore by strasne radi zjedli, ale nemozu, pretoze ho najskor skratka musite vidiet vy.

spomedzi roznych prac situovanych v okoli budovy, na streche, nadrziach na dazdovu vodu, nedalekom klastore ci kuchyni, bola aj tak najvacsia zabava skocit do jazierka s bahnom, postupne sa cely premenit na golema a nohami miesit cesticko na tzv. adobe bricks. ano, hadate spravne. najvacsim producentom takychto hlinenych tehal na svete je ta ista spolocnost, ktora vyraba Photoshop a Illustrator.

ked uz sme pri tom, nakoniec som sa nevyhol ani vyuzivaniu digitalnych produktov a stravil som par dni tvorbou webu pre Thajsky Institut Permakultury, ktory Chris nedavno zalozil. bolo to mierne vycerpavajuce a trocha ma to distancovalo od ostatnych, ktori medzi tym vonku potili krv, ale mnoho aspektov, ktore som na svojej praci nemal rad, sa tak nejak vytratilo. asi dobry pocit z prace, ktora ma zmysel, alebo co :)

okrem toho som rad, ze som mal prilezitost na dva dni ucit anglictinu v miestnej skole, kde akysi ujo, ktory vobec nevie po anglicky, usporiadal pre cca 6-8 rocne decka English Camp, co mu vsak nezabranilo v tom, aby precital pociatocny aj ukoncovaci prihovor v anglictine. spomenul som si na Stephena Hawkinga.

kedze thajske skolstvo je na tom biedne, ucebnice neexistuju a ucitelia vedia po anglicky iba o trochu lepsie ako hemendeks, ktory som mal na ranajky, taky slovak s nie uplne dokonalym prizvukom a schopnostou vytvorit zlozene suvetie, je povazovany za respektovaneho zahranicneho lektora.

deti boli fajn. mali dve ruky, dve nohy, sikme oci, tmavsiu pokozku. najskor sa ma mozno trocha bali, naco som zhodnotil, ze je asi na case sa oholit. po prvej hodine sa uz po mne bez respektu vesali a to im ani nevadilo, ze mam na sebe uz treti den to iste tricko a neoholene nohy. mimochodom, ucenie je neskutocna zabava. najskor som vsak musel urobit giganticky krok mimo svoju zonu komfortu a uvedomit si, ze som tam na to, aby som ucil a nestaral sa o seba a o to, co si o mne myslia ostatni. o chvilu na to som sa pristihol, ako robim rannu rozcvicku, chytam sa za nos, usi a oci, spievam “What is your name, what is your name?” a autoritativnym hlasom sa pytam, ake farby ma vlajka Kambodze na plagate.

je skvele, ak mozete kazdy den za sebou vidiet pracu, o ktorej viete, ze ma zmysel a nebude len tak pozuvana a za rok vyhodena von oknom.

aj ked som bol povodne najviac zvedavy, kam ma dalej zavedie meditacia a aky vplyv bude mat na nu joga, musim povedat, ze vecerny kruh sa stal mojou oblubenou castou dna a najviac ma obohatil. prvy den som si myslel, ze budeme hrat ide pešek okolo, ale nakoniec to bolo trocha hlbsie a zmyselnejsie: podla vyskumu (tentokrat to neboli americki vedci) sa ludia najviac zo vsetkeho boja rozpravat na verejnosti (skoda, ze Ivan Gasparovic tuto vlastnost nenosi). dokonca viac ako smrti. v tomto kruhu dostal kazdy priestor odpovedat na dve Chrisove (zvacsa nie uplne trivialne) otazky. kazdy den sme sa teda zamyslali nad svojimi zazitkami, pocitmi, nazormi, cielmi, a tak celkovo, zivotmi. bolo zaujimave na sebe i ostatnych sledovat progres – ake strucne su spociatku nase odpovede, neskor sa pouzivaju aj rozvite suvetia a po par dnoch uz filozofujeme a snazime sa ostatnym odovzdat nieco viac ako len zazitok z uplynuleho dna.

Chrisove vecerne prednasky mi spravili v hlave slusny Vietnam. nestava sa kazdy den, ze vam niekto ukaze cestu k odpovediam na vase existencne otazky a ako bonus odkryje niekolko dalsich otaznikov. a tak sme po vecernom kruhu namiesto borovicky nasavali ucenie na temy ako zmysel zivota, utrpenie, stastie, laska, vztahy, ludske ego, identita, zivot, smrt atd. nikdy som necakal, ze budhisticka filozofia moze mat tolko odpovedi, v ktorych sa mi navyse nepodari najst ani jednu logicku medzeru alebo aspon uspesne vyvratit niektore z Chrisovych tvrdeni.