baby nebalim. vacsinou sa necham zbalit. aj dnes by ma mohol niekto zbalit, som lenivy a zajtra odlietam do thajska a odtial sa snad nejak dostanem do indie.
no a tie veci sa do ruksaku nedostanu silou myslienky (mozno ked sa vratim a bude zo mna guru levitator). ked sa ma pytaju naco a preco, odpoviem, ze si idem upgradnut software, oddychnut si, pomeditovat, preskumat svet a zivot v nom. to len v skratke.
ale asi najviac zo vsetkeho je bezhlave presuvanie to, co mi prinasa obrovsku radost zo zivota. neviem, co na tom moze byt take super, ale ja si s istou davkou masochizmu uzivam aj 13 hodinovu (paradoxne iba) 200 kilometrovu hrkavu rozbitu cestu v laoskom autobuse s vypeckovanym karaoke, placucimi detmi a grcajucimi ludmi (to od tej hrbolatej cesty; najskor som myslel, ze igelitky rozdavaju na smeti. naivka).
a taktiez je to velmi efektivny sposob, ako sa posunut niekam dalej – nielen zmenit suradnice na mape, ale aj napredovat ako bytost: pracovat kazdy den s novymi premennymi v novom prostredi, byt neustale v strehu, moct sa spolahnut iba na seba, odlozit predsudky a snazit sa z toho vsetkeho urobit co najlepsi vystup (alebo aspon neskoncit zahrabany v lese s igelitkou na hlave) je makacka oproti zauzivanemu stereotypu, ktory clovek ma, ked si kazdy den moze lahnut do tej istej postele. niektori sa pytaju: nebojis sa? ano aj nie. mozno prave strach z neistoty vyzadujuci neustalu pozornost vyzmyka z cloveka maximum. a on sa potom citi ako najlepsia aktualna verzia seba sameho, pretoze vie, ze mu z diania okolo nic neuslo.
a potom su tu ludia. maju rozne farby, velkosti hlavy, farbu zubov, zapach pod pazuchami a chute (kedze chodit po ulici a oblizovat ludi je normalka. svet treba okostovat – alebo vychutnat, doslova). a ked sa s nimi zacnete rozpravat a porovnavat, zistite, co definuje vasu kulturu a co zase definuje tu ich. a ked urobite inkluziu tychto mnozin, prienik je asi to, co nas robi ludmi. sme zvierata.
majte sa tu radi a mnozte sa prosim tak, aby to bolo udrzatelne. ozvem sa este