tento clanok som zacal pisat este z Kambodze, ale padal nan prach tak dlho, az je uplne neaktualny ako moj datum narodenia. ale teda takto to zacalo:

poslusne sa hlasim z Kambodze. vlastne nie az tak poslusne, pretoze zijem zivot turistickej celebrity: fetujem pivo, picham si marihuanu, nosim okuliare (to robia dospeli, ci slavni ludia?), palacinky si posypam kokainom a orechy rozbijam vlastnou pecenou zoceleou ziarom pitiek…

takmer som sa tu ocitol uz vo februari tohto roka, ale kedze som sa snazil oddavat osudu ako rolling stone(r), zavialo ma to sem oklukou cez cele severne Thajsko (odkaz chyba, autor je prilis lenivy napisat vam o tychto zazitkoch) a potom napriec Laosom.

khmerski ludia (tak sa hovori obyvatelom kambodze) prezivaju so sirokym usmevom na tvari v krajine, ktora ma za sebou celkom metalovu minulost v podobe khmer rouge. to bola taka komunisticka strana, ktora povrazdila viac ludi ako hudba mira jarosa. aj dosledkom toho je kambodza pravdepodobne najmenej rozvinuta krajina juhovychodnej azie, aj ked o prvenstvo by sa mohli pobit s laosom. a taktiez by sme mohli polemizovat, ci rozvinuta krajina znamena ekonomicky vyspela krajina. ale to sa dozvieme az v dalsom vydani zenskeho magazinu.

v kambodzi nic nefunguje tak, ako sme zvyknuti – sluzby statu, zdravotnictvo, skolstvo ci socialna starostlivost su sluzby, ktorych sa ludia doziadaju iba tazko. napriklad keby ste si prisli do azie zlomit nohu, tak chodte radsej do bangkoku, tam vam ju aspon vymenia za penis. ale fakt, ze v krajine nic nefunguje je vyvazeny sudrznostou ludi, ktori ziju ako komunita a navzajom si pomahaju.

khmeri su vyborni obchodnici, aj ked sa vas mnohi snazia obrat o trocha viac penazi ako je skutocna cena, ale vzdy to beriem ako hru, ktorej sa mozete aj nemusite zucastnit. ak mate trpezlivost a poznate skutocnu cenu, treba uz len zahrat to spravne slovne divadlo.

ale fakt samotny, ze vela veci nefunguje znamena, ze je tu taktiez vela prilezitosti na budovanie. . napriklad jednemu ruskemu mafianovi sa tu dari vlastnit ostrov, na ktory nikoho nepusta a pravdepodobne tam uchylaci zneuzivaju deti. bohuzial, aj takuto stranku slobody Kambodza ponuka. ked krajina nepodporuje a nechrani vlastnych ludi, musia sa o seba postarat sami. takze na nas, prichodiacich do krajiny zalezi, co si sem prinasame a predovsetkym co tu chceme za sebou nechat.

uz 2 mesiace prebyvam v Sihanoukville, co je pomerne turisticke primorske mestecko na juhu, kde sa vela ludi chodi spalit: jednak na slnku do cervena a taktiez z marihuany do zelena, ktora je sice nelegalna, ale Kambodza je krajina, kde vas za to nikto nebude odsudzovat vratane policie. byt policajtom v kambodzi je luxusne povolanie. kazdy problem, ktory vyrobite (alebo ktory vam policia s vidinou zisku vyrobi), sa da vykupit dolarmi.

Sihanoukville sa sklada z viacerych casti oddelenych priblizne rovnakou vzdialenostou ako byva dlzka cakacky na urade prace, teda 2 km. ja som zakotvil v oblasti Victory Hill, niekdajsiemu miestu, ktore iba par rokov dozadu bolo plne backpackerov a vsetkych tych cool ludi v kriklavych trickach so siltovkou nabodku (inak, to co je za drbnutu modu, ze silty sa nosia rovno? v mojich casoch sa predsa penisy merali intenzitou ohnutia siltu a samozrejme poctom presiti), ktori maju v smartphone instragram a ked s nimi sedite na pive, tak vam nevenuju pozornost a permanentne cumia do telefonu. preto pijem sam :'(. dnes je Victory Hill pokludnejsie miesto vacsinou s usadlikmi, iba par turistami a priblizne rovnakym poctom prostitutok. restauracii, guesthousov a barov tu z cias slavy ostalo dost, ale vacsina z nich ma existencne problemy a boj o zakaznikov pozostava zo zlacnovania pitiva a jediva, co v konecnom dosledku sposobi, ze sice nikto nema zakaznikov, ale zato kazdy predava pivo za $0.50. lose-lose situation.

mojim povodnym planom v Kambodzi bolo sice pracovat v nejakej uslachtilej oblasti (napr robit psychologa pre podrazdene kobry), ale uz 2 dni po prichode do Sihanoukville sa vsetko udialo tak rychlo, ze som vlastne nedostal prilezitost rozmyslat nad nejakym inym scenarom a bol som prinuteny stat sa rockerom. do hotela Mealy Chenda ma z autobusovej zastavky priviezol uprostred noci opity motorkovy taxikar za nehoraznu cenu (kedze ma odviezol 2 km a na pociatku mi tvrdil, ze je to aspon 5km) a ked som sa mu po zaplateni snazil vysvetlit, ze toto nevrha dobre svetlo na jeho krajinu a sluzby motorkarov, vylovil z vacku mobil a zacal predstierat, ze telefonuje: “dobry den, je tam maxihra? tu je hrbaty jozef”. moj zaciatok teda nebol najslavnejsi, ale presne po 2 dnoch, ked som sa z hotela snazil odist a odhlasoval sa z recepcie, prave na nej pracovala majitelka a spomenula, ze sme spolu cestovali v autobuse z laosu a ze mam gitaru a o 20 minut som mal (slovny) hudobnicky kontrakt na denne hranie v jej restauracii popri zapade slnka vymenou za jedlo, drinky a izbu. mozu byt veci take jednoduche? dalsi den sme vyriesili problem s aparaturou, spravil som plagat, vytlacil ho ako taky jebak na strednej, vyvesil a bol zo mna in-house muzikant v guesthouse, ktory vlastnila moja nova kamoska Tory.

kmerski ludia maju lezerny pristup k mnohym veciam vratanie prevadzkovania rodinneho biznisu – hotela a restauracie. postavia budovu a nechaju ju chatrat a cakaju, ze bez pohnutia prsta im bude donekonecna vynasat peniaze. pre bezneho cestovatela, ktory spal a jedol na roznych miestach po svete, je teda jednoduche uvedomit si desiatky nedostatkov a ich moznych rieseni. a tak sa zo mna velmi nenasilne stal majitelkin konzultant v oblasti chodu restauracie a guesthousu. a to vsetko vdaka nadmernej dovere majitelky, ktora sa vola Tory a v Kambodzi patrila k vazenym obcanom napriek tomu, ze je rozvedena (v kmerskej kulture trocha netradicny status) a jej 22 rocny syn je alkoholik a cely den hra League of Legends.

prave tymto odstavcom zacina text, ktory dopisujem s odstupom 2 rokov. moje spomienky su teda pozute ako jedlo (viem, som majster kreativnych prirovnani) a skreslene ako volebne prieskumy agentury Focus. ospravedlnte ak som si nahodou nieco neumyselne vymyslel. a ak umyselne, tak iba preto, aby som pred vami vyzeral ako strasny macher. je to sranda, budujeme si svoju identitu na spomienkach a tie spomienky ani nemusia byt realne. moznoze ani ta identita moc skutocna nebude.

spat do kambodze.

po veceroch som teda hraval v restauracii a dni som vyplnal vypomocou v guesthouse. vdaka tymto aktivitam som sa dostaval do styku s roznymi ludmi a budoval si nove kamaratstva. a prilezitosti. nechapem, ako je to mozne, ale nejakym sposobom sa jedneho dna cele toto male primorske mestecko zhodlo, ze chce pocut moju hudbu. po druhom tyzdni som zil zaneprazdneny muzikantsky zivot, hraval kazdy tyzden na 3 roznych miestach, bol osloveny miestnym hudobnym manazerom, natoceny amaterskym filmarom a pravidelne inkasoval za hranie hudby peniaze, ktore som nasledne minal na benzin do skutru, struny, ktore za 4 dni skoroduju a podplacanie policajtov.

kambodza potrebuje policajtov. vsade je nekonecne vela zamienok na pokutu: na skutroch sa premavaju stvorclenne rodiny, ludia prechadzaju na cervenu, nenosia helmy, v baroch na seba zbranami mavaju decka vplyvnych papalasov a na blizkom ostrove sidli ruska mafia. ale byt policajtom znamena predovsetkym odchytavat a pokutovat bielych panacikov na skutri:
– stoj! presiel si na cervenu.
– nepresiel.
– no dobre, nepresiel, ale nesvieti ti svetlo!
– svieti.
– ano, svieti ti svetlo, to by nemalo.
– no dobre, kolko som dlzny?
– 2 dolare.

a tak. Kambodza je uzasna krajina. sice som sa okrem Sihanoukville takmer nikam inam nedostal, ale verim, ze za 2 mesiace sa mi podarilo zachytit aspon povrch z kmerskej mentality a kultury. khmeri su v porovnani s okolitymi narodmi ini. maju iny jazyk, zvlastne jedlo a v ich krajine takmer nic nefunguje.

to vsak znamena, ze je v Kambodzi obrovske mnozstvo prilezitosti a samotna krajina je im velmi otvorena. a uz sa mi nechce pisat a vlastne aj stacilo