okrem toho, ze mi Chris viac ako tri tyzdne obracal hlavu hore nohami (ano, aj hlava ma nohy) a vykuzlil mi tam hurikan level 25, som mal moznost zistit, ako sa v Thajsku zije v takej zakladnej ekonomickej jednotke, ako je dedina uprostred nicoho (lesa).

nasi thajski susedia v dedine Panam Jai su zvacsa byvali alkoholici a bezdomovci, ktorych po celej krajine pozbierala thajska vlada a dala im pozemky, domy a druhu sancu na restart systemu. nasa vlada pozbierala alkoholikov a posadila ich medzi seba do parlamentu (rekurzia v praxi).

co teda neznamena, ze nasi susedia cely den vysedavaju s krabicou vina na autobuske. jednak ziadnu nemaju a vino sa tu vlastne ani nepredava. volny cas travia v skupinkach pred vlastnym domom (takze okrem krabice vina sa toho az tolko nezmenilo), a usmievanim sa na biele palickate stvorenie, ako som ja. obcas na vas zazeraju ako na zviera v zoo, ale usmievaju sa a kricia “helooo” (takze presne ako v zoo). pripadne sa vas opytaju kam idete, alebo odkial ste, kde zvacsa ich schopnosti anglickej konverzacie koncia a potom radi vypocuju odpoved, ktorej vobec nerozumeju.

byvaju v jednoduchych malych domoch, nebuduju si v ich okoli vysute zahrady kralovnej artemis, nestavaju vsade billboardy a radsej nechaju vsetko v povodnom stave. a ked je treba, ufaklia zo zahrady nejaky ten bambus a daruju ho tym zapadniarom v budove byvalej skoly, aby si z coho mali urobit botnik. chovaju sliepky, takze nemusia jest konske mäso z polska s napisom kuracie prsia premium 400g. pestuju ryzu, a ine miestne plodiny, takze nemusia jest vyblednute hnile rajciny z Tesca, ktore v ustach posobia priblizne rovnaky zazitok ako ohryzanie nechtov po natierani garazovej brany.

som rad, ze teraz mam cas aj na taketo hluposti

cela tato dedina si vystaci si s jednou prackou. impressive. moje tri tricka som nastriedacku nosil tete na opacnom konci dediny a nasledujuci den boli oprane, ususene a odhodlane byt znova zaspinene a prepotene. vymenili sme si usmevy a zazitky (ja po anglicky, ona po thajsky), ubranil som sa pred cuteness utokom krvilacnej koaly krizenej s pudlikom a den bol naozaj krajsi, pretoze som mal za sebou prechadzku a kontakt s ludmi. filozoficke okienko: u nas ma standardne pracku kazda domacnost, plus k tomu milion dalsich spotrebicov. kupujeme si vela veci, ktore pouzivame zlomok casu a kupujeme si okolo seba prazdny priestor, ktory nas izoluje od vonkajsieho sveta. aby sme nahodou nemuseli vyjst von a prist do kontaktu s ludmi. hlupe opice.

thajski psi su tiez fajn. pobehuju kade tade, obcas dokonca v gangoch a nezriedka usporiadavaju na ulici masivne orgie a krizia sa medzi sebou ako na nemeckej swingers party, z coho vznikaju celkom divoke geneticke kombinacie. mohli by sa tak krizit aj ludia, mna by napriklad zaujimalo, ako vyzera clovek s downovym syndromom skrizeny s Marianom Kotlebom. ale asi tak isto.

Komare: 1
Chutko: 0

medzi casom sa k projektu pridala celkom nepravdepodobna osoba – slovak Milo, ktory zije vo Viedni a na ruke ma zaujimavu tribal kerku, ktorej vobec nerozumiem. jednak som sa potesil, ze mozem opat pouzivat vulgarne slova, ktore padnu na urodnu podu a navyse to bol fakt fajn chalan s triezvymi nazormi (ale to je mozno kazdy slovak, ak je nahodou triezvy), ktory vedel paradne varit. do projektu prisiel priamo z Daramshala v Indii, kde sa nechal par krat zhypnotizovat. ja keby som vedel ludi hypnotizovat, tak ich nechavam robit nieco trapne pre vlastne pobavenie – napriklad prihlasit sa sebavedome do superstar, zacat spievat o pol stupnice mimo a zvysne tony vyberat nahodne. jeho hypnotizer bol ale nudny suchar a prinutil ho rozpamätat sa, ze v predoslom zivote bol mimozemstan. znie to sialene, ale nemam dovod mu neverit. ak chcete, aby sa mimozemstania objavili, precitajte si toto. niekto bol E.T., niekto sysel (napr. minister financii Kazimir) a niekto zas Budha. já bych všechny ty reinkarnace zakázala.

s odstupom asi 20 dni v projekte som sa dostal do bodu, kedy som mal nutkanie nasiaknute informacie trocha spracovat a vyvodit z nich nejake vlastne zavery. na Anjine odporucanie som sa s dalsimi styrmi dobrovolnikmi odhodlal zucastnit meditation retreatu, ktory zacinal 1. augusta na juhu, v klastore Suan Mokkh.

v predcasnom odchode a prilezitosti prestopovat zo severu az do klastora mi tesne pred odchodom zabranila dengue fever – miestna specialitka prenasana komarmi. najskor som si teda este nevedome odlezal 5 dni v horuckach, ktore som meral lacnym pasikovym teplomerom, ktory bol stale presvedceny, ze mam na cele 40 stupnov. potom mi neostavalo nic ine ako bezradne navstivit nemocnicu, kde mi po druhej navsteve diagnostikovali dengue fever. dengue sa vsak nelieci, treba ju iba v klude, horuckach, vyrazke, krvacani z nosu a obcas hnacke preckat a vela pit (moj priebeh bol vsak kludny). teda vody. pripadne zomriet. to sa mi ale zatial nechcelo – jednak chcem vediet, ako skonci tento pribeh a navyse chcem este zazit, ako pride moja mala neter o 12 rokov domov z mesta, rozbita na kasu s piercingom v nose.

vdaka tomu, ze ked na to pride, ja pit viem, som mal po dalsich dvoch dnoch cestu k hlbsim zakutiam meditacie v Suan Mokkh a demonom vo vlastnej hlave opat otvorenu. a kedze sa z toho stala celkom zaujimava kapitola mojej cesty, napisem vam o nej zase nabuduce. zatial do skaka(ve)nia!