po meditation retreate som citil hlboku empatiu k celemu svetu a rozmyslal, ako zachranit vase mizerne a zbytocne zivoty. bolo jasne, ze treba konecne urobit to, na co som bol predurceny: obliect si kostym superhrdinu a zachranit svet. ale kedze ja som mal iba tielko a kratase a taktiez moje telo v odraze vodnej hladiny vyzeralo iba ako take male tielko, pochopil som, ze svet potrebuje novy druh hrdinov: hrdinov, ktori bojuju slovami v tieni monitora a pred zloduchmi su neochvejne chraneni piratskou verziou antivirusu z roku 2004. rozhodol som sa teda prezaciatok zachranit svet tymto blogom v slovencine. pevne odhodlany, potreboval som uz len svoju zakladnu. potreboval som utocisko pre boj so zlom tohto sveta. potreboval som pripojenie na internet.
sila mojej novej osobnosti bola obrovska – citil som okolo seba mocne fluidum pozostavajuce z pachu telesnych tekutin a 2 tyzdne nepraneho oblecenia. toto fluidum zaiste citili aj moji nepriatelia, pretoze som na dalsich cestach na ziadnych nenarazil. naopak, zo vsetkych ludi sa stali moji chranenci a mne bolo trocha zrejmejsie, kto prebyva v tomto tele a ako s jeho kvalitami mozem nalozit v prospech okolia. vdaka tejto nadpozemskej charizme sa do mojej partie docasne pridal aj parik nemeckych superhrdinov: herr Julien a frau Lisa. v tejto mocnej RPG zostave sme sa vydali pachat dobro na turisticky ostrov Koh Lanta, ktory je skutocnym rajom s paradnymi piesocnatymi plazami a uvolnenou atmosferou. take miesto urcite potrebuje hrdinov.
pri tvorbe svojej identity superhrdinu som myslel predovsetkym na vas – obycajnych smrtelnikov. ak by ste potrebovali zachranit, staci namiesto “superman” zakricat “ôääááááááá”, je to jednoduchsie.
preklimatizovany autobus nas po dvoch trajekoch (ano, superhrdinovia sa presuvaju verejnou dopravou. taktiez sa radi nechaju dvojnasobne ojebat na cene cestovneho) vysadil v severnej casti ostrova a my sme sa po tme zakradali k najblizsej tabuli s napisom The Asylum – Beach Restaurant & Hostel. ake priznacne, pre partiu hrdinov. za zvuku morskych vln nas v hosteli privital american Mike (ktory tu inak vobec nepracuje, pretoze nema viza, tak to prosimvas nikomu nehovorte) a jeho thajska zena May (neviem, co by som o nej napisal, viza nepotrebuje, ma krive zuby a aby som iba nekritizoval, rovne vlasy. vidite? tento blog naozaj dokladne vykresluje kladne aj zaporne charakterove vlastnosti vedlajsich postav. hlavne vsak nesudi (a uz vobec nie podla vzhladu), lez necha vazeneho citatela. aby si utvoril si vlastny nazor). zariadenie izieb pozostavalo z jednej postele a… a to je vlastne vsetko. v sieti na komare bola diera.
so zachranou sveta sme nelenili uz od nasledujuceho rana – Julian s Lisou sa presli po plazi a rozhodli sa vyzbierat naplavene smeti v blizkosti hostela. s kazdym prilivom sa totiz na plazi objavi par kil rozbitych flias, plastov, vriec, pouzitych kondomov a dalsich veci, ktore by sa dali umyt a pouzit. ja som si kazde rano ako dobry skutok umyl zuby, co je myslim dostatocny dokaz solidarity s ostatnymi zivymi bytostami. prostredie ostrova bolo skvele. dni ubiehali rychlo a my sme ich travili intenzivnymi pripravami na dobre skutky (odporucam pustit si pri citani nasledujucich par slov adekvatnu hudbu): naberali telesnu vahu, trenovali plavanie v mori a odolnost voci pripadnemu muceniu na slnku, mapovali teren na skutroch, ale aj meditovali a po veceroch rozoberali bojovy plan na vyriesenie svetovych problemov.
prisli sme vsak na to, ze na vsetky svetove problemy uz riesenia existuju. jedinou prekazkou v zachrane sveta je uz len ta chaska ignorantskych a sebestrednych opic, z ktorych si kazda mysli, ze jej to tu patri a prave ten jej zivot je ta najdolezitejsia vec v tomto vesmire. a päsť výnimkám. pravda je taka, ze existencia jednotlivca v kontexte planety ci vesmiru je uplne zanedbatelna. ci uz kuchar alebo vedec, vsetci raz zhnijeme a budeme zabudnuti. bolo by vsak fajn pred odchodom z tejto planety po sebe splachnut a doplnit hajzlak. viete, pre tych, co pridu po nas a nemaju hygienicke vreckovky.
Julien a Lisa sa v mojej hrdinskej partii zdrzali iba par dni. potom museli ist sirit ucenie nasej sekty do Indonezie a ja som sa zrazu ocitol na opustenom ostrove uplne sam, s asi dalsimi 20 tisic ludmi. bolo na case postarat sa o seba a zanechat za sebou okrem pravidelnej rannej stolice aj nejaku hodnotu a pozitivne vibracie. kedze v okoli hostela bol bordel ako ma Miro Smajda vo vlasoch (aby ste nepovedali, ze iba utocim na osobnosti, ktore v zivote nieco dokazali, mam aj pacifistickejsie prirovnanie: je tam bordel, ako v peračníku na strednej. ha-ha.) a dokoncenie prave rozostavanej bambusovej izby pre 8 ludi by zvysilo kapacitu ubytovanych hosti o 400%, ponukol som sa ako dobrovolnik, pretoze viem zrucne narabat so srobovakom a farbit nechty nacierno pomocou kladiva.
nakoniec mi vsak (necakane) prischla uloha prerobit web do novej podoby. pocas tychto slnecnych dni som teda vysedaval striedavo v tieni a na slnku (a v oboch pripadoch) za pocitacom, obcas sa vymocil v mori (to berte ako dvojzmysel), zahral si futbal s kucharovym synom a presviedcal May, ze naozaj nebudem jest rybie oci a nieto este celu hlavu. mne keby chcel niekto jest hlavu alebo oci, tak som zasadne proti.
napriek tomu, ze ostrov je blizko malajzijskej hranice a zije tu pocetna moslimska komunita, bombove boli iba vecery v nedalekom Reggae Bare, kde som mal moznost kazdy vecer stat (a to opat berte ako dvojzmysel) s miestnymi hudobnikmi na podiu a zachranovat tento smutny svet vytvaranim bizarnych reggae verzii znamych pesniciek. myslim, ze louis armstrong je rad, ze sa tejto udalosti nedozil.
dolezite vsak bolo, ze tu som sa konecne citil na podiu ako hovno v zachode (teda uvolnene a slobodne). vdacim za to myslienkam o egu, ktore som si uvedomil v Suan Mokkh: akceptovat seba sameho, netrapit sa vlastnou osobnostou, a robit veci pre druhych. to zabezpeci, ze je vam jedno, co si ludia myslia. nerobite to pre seba. za to som si kazdy vecer vysluzil pohar vody zdarma a dav skakajucich ludi pod podiom. ak teda povazujeme za dav skupinu opitych turistov o pribliznej velkosti sedemnast.
na ostrove bolo vyborne a rad by som ostal dalej skumat, ci na reggae treba vediet zahrat viac ako 4 akordy. konciace viza ma vsak nutili zajst do najblizsieho vacsieho mesta alebo na otocku niekam za hranice. a kedze v tej dobe uz som mal booknutu letenku z Bangkoku do Myanmaru, ktoru som potreboval pri vybavovani thajskych viz ako dokaz, ze sa tam neusadim a nedam preoperovat na kokosovu palmu alebo volne pohodenu kolajnicu, povazoval som tuto situaciu za zerave znamenie osudu (approved by Maťo Ďurinda). presunul som sa stopom spät na pevninu a z mesta Krabi planoval nasledujuci den prestopovat az do Bangkoku. klapka.
(pozn. vydavatela: tato epizoda opat konci v tom najlepsom. nas hrdina sa prave sprchuje v lacnom hoteli a jeho kostym lezi na posteli, pripraveny na zachranu kriciacich panien a bezmocnych deti. teraz vsak potrebuje vasu pomoc:)
priatelia, je mi to trapne, ale ak sa pri tychto blogoch nielen zasmejete, ale obcas aj bolestivo zamyslite a nahodou uznate, ze to ma zmysel, zdielajte. jednak som slubil mame, ze domov prinesiem co najviac facebook lajkov (na zavaranie) a taktiez mi vcera volali z amnesty international, ze z celkoveho obnosu pacisamito pojde 0,000003% na charitu pre ludi, ktori prisli o palec. dakujem. mozno tak spolu zmenime svet a donutime zamysliet sa napriklad aj Paris Hilton (haha). mna k pisaniu inspirovali myslienky, ku ktorym som sa pocas svojej cesty dostal a myslim, ze by sa k niecomu podobnemu mohol tak ci onak prepracovat kazdy clovek, aby svet bolo raz normalne miesto, kde spolu stastne a bez konfliktov nazivaju kamene, stromy, zvierata, ludia, prvoky (pozdravujem popoluskinu stratenu crievicku), mikroorgazmy, spojene nadory a ivan gasparovic.